História

Nik už presne nezistí ako sa zrodila armatúra. V dávnej minulosti sa človek pokúsil regulovať tok rieky velkými kameňmi či kmeňmi stromov. Egypťania a Gréci použili rozďeľovaciu armatúru ked rozdelili prívod vody do verejnej siete a zavlažovacieho kanálu. Rimania vo svojich sofistikovaných vodných systémoch používali ventily s kuželkou, uzatváracie kohúty, spätné klapky. Mali dokonca vlastné technické normy "De aquae ductu urbis Romae" vypracované vrchným vodným kontrolórom Frontinom v roku 98 po Kristovi.

Obdobie po páde Rímskej ríše bolo pre vývoj armatúr obdobím temna, ktoré neprinieslo žiadne modernizačné prvky do ich vývoja. Vyslobodením bola Renesancia a predovšetkým bádatelské nadšenie umelcu a vynálezcu Leonarda da Vinciho, ktorý projektoval kanalizačné systémy, závlahy a iné hydraulické systémy kde uvažoval s použitím viacerých typov armatúr. Dodnes sa zachovalo množstvo jeho návrhov.

Moderná história armaturárskeho priemyslu súbežne kopíruje obdobie Priemyselnej Revolúcie, ktorá začala vynálezom parného stroja Thomasa Newcomena v roku 1712. Pretože para vytvára tlaky ktoré je potrebné ovládať, dôležitosť armatúr nadobudla nový rozmer. Tak ako bol prvý parný stroj Thomasa Newcomena zdokonalený Jamesom Wattom, tak sa vtedajší technici a zlepšovatelia súbežne venovali zdokonaľovaniu výroby armatúr pre tieto parné stroje. Činili tak zatial v rámci celého projektu výroby parných strojov. Čas príchodu špecializovaných výrobcov však nedal na seba dlho čakať.